Čo dokáže skutočná láska...

Autor: Mária Sečianska | 16.2.2013 o 22:15 | (upravené 17.2.2013 o 14:27) Karma článku: 3,04 | Prečítané:  519x

Bol júl... a pomaly sa cez ranné mraky dralo slnko, ktoré značilo ďalší horúci deň.  Nechcelo sa jej ráno ani vstať z postele a tešiť sa z krásneho slnečného dňa... nechcelo sa jej žiť. Zlomené srdce. Určite to pozná každý z Vás...

Necítila nič, iba úplné prázdno v hĺbke svojej duše. Stratila vieru v lásku, nádej v to, že raz bude šťastná.
Nebola na to sama, stále tu pre ňu bola rodina a najlepšia priateľka. Dňom či nocou, stále.
Ale predsa...odhodlala sa urobiť ten rázny krok vpred, že pôjde ďalej. Hoci aj sama. Predsa má nejakú svoju hrdosť, svoju dôstojnosť. Je predsa ŽENA so svojou hodnotou, nie handra, ako sa k nej naposledy správal. A rozhodla sa, že žiadny chlap ju len tak psychicky nepoloží, vydrží. Musí! Vedela, že to takto ďalej nejde a nechcela sa stále trápiť, že má srdce na kúsky. Aj keď sa z toho niekedy šla zblázniť.

Zbalila sa. Odišla z bytu mimo mesta, kde nebol internet, dokonca skoro ani signál. Potrebovala vypadnúť. Potrebovala pokoj. Ale predovšetkým potrebovala nebyť v jeho blízkosti. Chcela zabudnúť. Zostala mimo mesta tri dni. A chodievali tam za ňou rodičia, aby sa uistili, že je v poriadku.
Celý deň sedela za stolom a usilovne si písala do denníčku, takmer po roku, čo sa stalo. Veľmi to potrebovala zo seba dostať a papier bol jej jediný priateľ v týchto ťažkých chvíľach, keď bola sama. Ochotne prijímal všetky slová, ktoré naň perom napísala. Mlčky ju počúval a bol tu VŽDY, keď ho potrebovala. A bola mu za to nesmierne vďačná. Neživý priateľ, ale predsa existoval. Po dopísaní konečne prišli slzy úľavy, ale zároveň aj hnevu, bolesti. A pomaly prichádzal koniec augusta...

Od toho dňa si povedala, že začína od nuly. Už bol najvyšší čas. Zabitý mesiac času jej života. A život je predsa krátky! Zostávalo už len čakať, kým to prebolí. Vedela, že jedného dňa to prejde.

Ako šiel čas, začala jej koncom septembra škola, spoznávala nových ľudí. A jeden z nich sa stal jej blízkym priateľom, koncom septembra. Volal sa Juraj. Boli spolu vždy, keď sa dalo. Až kým sa chlapec nezaľúbil a nezačal na ňu tlačiť, aby sa s ním dala do vzťahu. Odmietla, necítila sa na to a ani ho neľúbila.

Kým Juraj začal rešpektovať jej rozhodnutie, prešli dva mesiace. A v koncom novembra narazila na NEHO, na Michala. Na Facebooku, práve na nástenke Juraja. Bola prekvapená z toho, čo sa s ňou stalo, ale nepripúšťala si to.  Ale keď zistila, že tí dvaja sa poznajú celý život, stiahla sa. Nechcela spôsobovať ďalšie problémy v živote ľudí, ktorých mala rada. Zistila, že Michal tiež chodil na strednú tam, kam ona...ale nechápala, ako je možné, že si ho nepamätá. A tak si začala s Michalom pravidelne písať. Časom zistila, že je zaľúbený do Janky. Tak si nič nepripúšťala, zostala kamarátka. Dokonca ani netušila, čo sa v jej vnútri deje a ani to vedieť nechcela. Načo aj? Srdce už na franforce predsa má.
Napokon šli do kina, Juraj, ona, Michal, Tomáš a Janka. Prišla spolu s Jurajom a Jankou, Tomáš s Michalom tam už na nich čakali. Pozdravila a usmiala sa na neho, Juraj si to všimol. Zatiaľ čo celý čas bol Michal zaujatý iba Jankou.
Po filme šla k babke, kam ju Juraj zobral, ale už sa správal divne. Zostala tam pár dní a uvedomila si, že celý ten pol rok žila prázdny život, ktorý jej nič nedával.
A teraz sa začína mať dobre, netrápi sa. Sľúbila si, že nejaký čas zostane sama, aby sa dala do poriadku. Začala sa tešiť, že konečne si začína život vychutnávať každou sekundou, ktorú jej čas dáva. Vždy ju tešilo, keď chodila k babke a videla, s akou láskou a radosťou sa na ňu pozerá jej pes, keď ho berie von. S akou láskou k nej pristupovali kone u kamarátky, keď bola u nej a šli jazdiť. Milovala tú dedinku, kde jej babka žila. Úplne iný svet, úplne iné vnímanie života ako keď bola doma.
Po čase sa od Michala dozvedela, že Janka je zadaná, tak sa snažila byť tu vždy pre neho, keď potreboval, nechcela, aby sa cítil sám, pretože sama veľmi dobre poznala ten pocit. No, stále ju nevnímal.

S Jurajom už bola v kontakte veľmi málo, lebo vraj bol taký zaneprázdnený, že ani nevedel, kde mu hlava stojí, ale s Michalom bola v kontakte denne. 
Jedného dňa ju Juraj zavolal von, ale zároveň zavolal aj Michala, tak si šli spolu sadnúť na čaj a pokecať. Neskôr vzali von Jurajovho psa, ktorému sa stále venoval a ona s Michalom kráčali vedľa seba, zatiaľ čo mu ona hovorila o psoch. Nemala pocit, že ju počúva a bolo jej to jedno. Nemala chuť byť tam vedľa neho, chcela odísť, aj keď nevedela kam by šla. 
Keď už konečne odprevadili Michala domov, poriadne jej odľahlo. Konečne vedela byť opäť sama sebou a začala Jurajovi vysvetľovať, ako má pristupovať k svojmu psovi pri výcviku.

A potom sa dlhý čas nedialo nič, čo by ju emocionálne rozhádzalo. A prišiel ďalší rok, kde si zo Silvestra na Nový rok písala s Michalom smsky. O štyri dni neskôr šla pomáhať obsluhovať na ples, kde jej o štvrtej nadránom prišlo zle a celú noc vracala. Dala o tom vedieť Michalovi a ten sa o ňu začal báť. Zároveň ho poprosila, nech informuje Juraja. Zostala zaskočená tým, že sa o ňu Michal bojí... a tým, čo začala cítiť. Pomaly a isto, pritom to vôbec nechcela.
O pár dní mala prvú skúšku, ktorú sotva dala, ale bola šťastná, že má o skúšku menej z krku. Ešte zostávalo spraviť posledné dve. Keď jej skončilo skúškové, stretli sa. Náhodou. On na ceste domov, ona smerom na úrady. Objali sa a boli celí šťastní, že môžu byť aspoň chvíľu spolu. Stále si však nemyslela, že ju má rád, ale bolo jej s ním dobre.

Nakopon sa stretli až koncom januára, zatiaľ čo celý mesiac boli spolu v kontakte a on sa jej snažil byť oporou, keď zistila, že jej prababke je zle a skončila v nemocnici. Michal jej bol blízky ako nikto iný. Už tu pre ňu bol aj on, už to vedela...Ale stále mu neverila, zároveň sa bála. Vedela, aká je pred ním zraniteľná, vedela, že keď jej ublíži, už to asi nezvládne. Nechcela od neho nič, iba to, aby ju nechal na pokoji, čo sa citov týka. Nikdy si pred sebou nič nepriznala, nemala na to ani dôvod. Hoci ju bral takú, aká bola.
Až v ten deň, keď sa stretli, ju pobozkal. Pozerala na neho, úplne zaskočená, čo urobil. Nečakala to. Nechápala ani prečo to urobil. Bola šťastná. Najviac za celý svoj život. Objala ho ako najsilnejšie a najúprimnejšie vedela. Usmiala sa. Už vedela, že sa ho nevzdá, vedela, že ho ľúbi. Celý ten čas. A zároveň vedela, že on ľúbi ju. Ďakovala Bohu, za Jeho trpezlivosť a za neho. Konečne pocítila to teplo, ten súlad, to splynutie, tú harmóniu...a cítila sa slobodná. :)

To sú veci, čo dokáže LEN láska.



P.S: moja báseň na Lásku ;)

Láska

Tvoj svet je tam,
kde úprimnosť a dôvera
si podajú ruky,
kde skutočný cit je pánom.

Tvoja čarovná chuť
prináša tajomnú radosť
i mučivú bolesť,
pri tebe nádej nikdy neumrie...

...lebo ju živíš
svojimi chutnými plodmi,
pasieš na zelenom pasienku,
na ktorom pokoj a sloboda vládne.

Úlohu svoju dokonale plníš,
malý zázrak,
čo ľudské srdcia spojí,
záchrana pred večnou smrťou.

Dokázala si neuveriteľné veci,
patrí ti obdiv, tiež aj chvála,
si dokonalé naplnenie prázdna
osamelej duše.

Ty, originál nádhery,
čo Boh stvoril,
nehynúca, pevná,
opora v čase krízy.

Prídeš vždy nečakane, tichučko...
...pomaly a isto kvitneš v pokoji,
tam sa nachádza tvoj domov,
jediný raj na Zemi.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?