Uhol pohľadu...

Autor: Mária Sečianska | 11.5.2013 o 23:11 | (upravené 12.5.2013 o 0:33) Karma článku: 8,85 | Prečítané:  321x

Áno, uhol pohľadu. Všetko závisí práve od neho. Chcete vedieť prečo? Veľmi rada Vám to objasním :) Ak ste čítali môj predchádzajúci článok, tak viete, že som sluchovo postihnutá.

Robí to zo mňa iného človeka.
Človeka, ktorý si vyžaduje isté opatrenia, aby sa s ním dalo dohovoriť. Viem, nie je to ľahké pre nikoho z nás, ani pre mňa. Nie som v tom sama, nás postihnutých je viac a pár z nich aj poznám. Nielen tých sluchovo postihnutých, ale aj telesne, psychicky, či zrakovo...

Jedného dňa sa mi stalo niečo, s čím som v živote nerátala. Nikdy by mi nenapadlo, že sa to stane práve mne. Bolo to niečo, ako zažiť zlý sen. Keďže svoje postihnutie už beriem ako automatickú záležitosť, ktorá ku mne patrí. Nemôžem to zmeniť, môžem to iba prijať a naučiť sa s tým žiť.

Stalo sa mi v ten deň, že som sa stretla so skupinkou ľudí, ktorí ma nemali moc v láske a začali do mňa slovne navážať, či som hluchá, lebo som ich nepočula. Naozaj som nevedela, že mi niečo hovoria, stála som chrbtom k nim, vlastne som len prešla okolo nich. Ale tú poslednú časť vety "čo si hluchá" som im rozumela veľmi dobre. Pravdepodobne mi chceli čo najviac psychicky ublížiť a odísť s tým pocitom, keď ponížia človeka, ale ja som sa nenechala. Vedeli, že nepočujem, lebo ma poznali zo školy.
Otočila som sa k nim a povedala som im úplne pokojným vyrovnaným hlasom: Som nepočujúca, no a čo? Máte s tým nejaký problém?

BUM! Všetci zostali zarazení nad tým, čo som povedala. Pozerali na mňa ako teľa na nové vráta, s pohľadom plným rozpakov a prekvapenia. Ani jeden z nich nemukol. Nepovedali nič. Ticho. Nechali ma na pokoji, odišli. A ja som pocítila neskutočnú úľavu a zároveň hrdosť, ako som sa obránila voči ich rečiam, ktoré ma zároveň aj zraňovali, ale v tom momente som si to nemohla ani za nič pripustiť, pretože to bol ich zámer. Zlomiť ma, ponížiť ma, ublížiť mi tým, že sa dotknú môjho najcitlivejšieho miesta, ktoré mám. Akoby som mohla za to, že som to postihnutie získala...akoby som bola vadná a nepatrila medzi normálnych ľudí.

Nie. Nie som vadná. Iba som vyhrala boj so smrťou, za svoj život som zaplatila svojim sluchom. A odvtedy si svoj život vážim a vychutnávam každým dúškom.

Každý deň bojujem s tým, aby som sa vedela dorozumieť s novými ľuďmi. Celý môj život, odkedy som prišla o sluch, bola drina, aby som sa vôbec opäť naučila zrozumiteľne rozprávať, doteraz bojujem s bolesťami hlavy, keď viac premáham svoj mozog, aby sa naučil niečo nové v škole.
Každý deň ma stojí neskutočne veľa energie komunikácia s ľuďmi a ešte viac dávať pozor na hodinách, čo hovorí učiteľ. Je to ťažké, ale dokážem normálne fungovať a robí mi to radosť. Aj v prípade, že je to tak neskutočne vyčerpávajúce a musím spať viac, než normálny zdravý človek.  
Aspoň viem, že sú aj dôležitejšie veci ako sluch.
Viem, že všetci moji známi a priatelia, ktorí sa so mnou rozprávajú, sa so mnou bavia preto, že chcú. Preto, že ma majú radi ako osobu a vážia si ma. Vnímajú ma inak ako počujúcich ľudí, ale zázoveň ma berú ako počujúcu. Ako súčasť ich života. Nie sú tam žiadne pretvárky, pretože človeku, ktorý nestojí o komunikáciu so mnou, sa nesnaží o to, aby som mu rozumela alebo on mne. Vykašle sa na to. 
Strata sluchu mi dala skutočné priateľstvo s ľuďmi.

Po čase som sa spoznala s jedným telesne postihnutým chlapcom, skvele sme si rozumeli a rozumieme si aj dodnes. Keď sme sa poznali už dlhšie, začali sme si robiť zo seba navzájom srandu, zo svojho postihnutia a  vždy sme sa vedeli na tom perfektne zasmiať. Odrazu sme pochopili, že to, že sa na tom vieme zasmiať v nás zvyšuje tú obranu, proti tým ľuďom, ktorí sa snažia tých slabších položiť na dno. Nikdy sme sa nenechali, pretože veľmi dobre vieme, že sme silnejší jedinci, než tí zdraví, po tom všetkom, čím sme si v živote prešli. Dokonca mi aj on povedal o podobnej situácii, čo sa stala mne. Nemohol chodiť, nemohol sa postaviť. A povedal to tým ľuďom hrdo do očí...a oni odišli. 
Dokážeme si vážiť život. Dokážeme milovať. Dokážeme tu byť jeden pre druhého a navzájom si pomôcť, keď treba.

Jedného dňa sme si na facebooku opäť robili zo seba srandu a jedna jeho kamarátka bola z toho zhrozená. Absolútne to nechápala. A my sme vedeli prečo. Nikdy nebola a ani nebude v našej koži. Nikdy nebude musieť znášať v spoločnosti ľudí posmech, či potupu preto, že je iná. Môže sa len snažiť predstaviť si to, aké je to pre nás ťažké. Ale nikdy to nepochopí v tej dokonalej úplnosti tak, ako to naozaj je. My sa na to pozeráme úplne inak ako zdraví ľudia. Nemusí nás trápiť, že sa nám ľudia smejú, keď sa na tom vieme zasmiať aj sami. Snažíme sa na vec pozerať s nadhľadom. Akoby sa nás to netýkalo, pretože potom to bolí oveľa menej. Áno, je to tak.

Nikdy nikomu neprajem, aby nepočul, prípadne mal iné postihnutie. Veľa ľudí mi už povedalo, že si to nevedia predstaviť, že mám ich obdiv, že to tak dokonale zvládam. Miestmi mám pocit, že to nezvládam vôbec. Je to len otázka zvyku. Tiež som len človek. Tiež mám emócie a zlé dni. Nie vždy perfektne zvládam to, že som v rámci spoločnosti odsúvaná na druhú koľaj. Zažívam to pomaly každý deň v spoločnosti ľudí. A nie som v tom sama... Túto vetu Vám môže povedať každý postihnutý človek, keď má slabú chvíľku a všetko sa na neho rúca, len preto, že túži zapadnúť.
Byť normálny v rámci ľudskej spoločnosti. Byť zdravý. Tiež sme len ľudia...túžime byť milovaní, túžime mať priateľov a podeliť sa s nimi o svoje radosti a starosti. A máme na to rovnaké právo ako hocikto z Vás. Nie sme vadní, nemôžeme za to. Nikto z nás si nezaslúži aby bol sám, len preto, že je iný. Je smutné byť sám práve kvôli tomu. Ale pozor! Toto nie je o charaktere, o vlastnostiach človeka. Je to čisto iba o postihnutí. Lebo aj postihnutí ľudia vedia byť poriadne nepríjemní. Dokážu byť aj egoistickí, bezohľadní...a to všetko len preto, že nie sú zdraví.

Napokon, všetko zlé je na niečo dobré. :)

 

Ešte sa chcem s Vami podeliť o jeden vtip, na ktorom sme sa s kamarátom tak smiali...a smejeme sa na ňom dodnes :)

Pri liečebnom prameni v kúpeľoch sa stretnú traja kamaráti. Jeden slepý, druhý hluchý a tretí na invalidnom vozíku. 
Prvý, slepý sa napije a vykríkne: Ja vidím!!
Druhý, hluchý sa napije a zvolá: Ja počujem!!
Tretí, na vozíku, sa napije, poobzerá sa okolo seba a vykríkne: Jéééj, ja mám nové gumy!!!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?